02/23, Miloslava, Nitra …
Aby som mohla odpovedať na uvedené otázky, tak by som si mala najskôr zadefinovať pre seba tieto jednotlivé pojmy.
Človek, odhliadnuc od biologickej definície, je pre mňa živá bytosť, ktorá je zmesou fyzického a psychického zhluku živých buniek veľmi racionálne usporiadaných do zmysluplného poriadku. Táto bytosť obýva svoj osobný svet patriaci len jej: zdravie, myslenie, schopnosť prežiť a svet mimo nej vo vzťahu k neživému i živému prostrediu a k iným bytostiam. Rešpektuje život iných ľudí.
Obyvateľ je bytosť, teda ďalej už človek, ktorý sa usadil v konkrétnom prostredí. V ňom rieši svoje obydlie a napĺňanie nevyhnutných potrieb pre svoj fyzický a duševný život.
Občan je človek obyvateľ, ktorý sa riadi predpismi, zákonmi celej spoločnosti ľudí, rešpektuje ich ale zároveň je k nim kritický a má záujem ich vylepšovať v prospech všetkých spoluobčanov.
Vlastenec je občan človek, ktorý obdivuje, ochraňuje a zveľaďuje všetko, čo tvorí jeho históriu i súčasnosť a pre budúcnosť svojej domoviny vždy hľadá také riešenia situácií a konfliktov, ktoré neublížia žiadnej živej bytosti a ochránia jeho hmotný i nehmotný svet. Hľadá dohodu a podporuje vzájomnú úctu.
A v čom je rozdiel? Vlastenec, občan, obyvateľ je v prvom rade človek. Takže rozdiel je v pohľade na situáciu v ktorej človeka potrebujeme mať zaradeného. Môže byť viac či menej dobrý vlastenec, viac či menej dobrý občan, viac či menej dobrý obyvateľ ale človekom zostáva stále. Aj keď môže byť viac alebo menej ľudský.
A kto je dobrý človek, obyvateľ, občan, vlastenec? Ten, ktorý napĺňa vyššie uvedené slová. Ten, kto dokáže komunikovať, rešpektovať iný názor zdravo argumentovať. Kto je zlý človek, obyvateľ, občan, vlastenec? Ten, ktorý je v prvom rade sebec, myslí len na svoj prospech a je schopný pre jeho dosiahnutie ublížiť a použiť násilie. Prezradí ho často spôsob reči a následné konanie, vyhýbanie sa diskusii, nerešpekt k inému názoru.
A ako odhalím, či je niekto dobrý alebo zlý? Ťažko, skôr ľuďom dôverujem a pravdu zistím vtedy, keď je už neskoro a kontakt zlyhal.
02/23 Jozef, Bratislava
V tomto roku uplynie 105 rokov od konca prvej svetovej vojny a predovšetkým od vzniku Česko-Slovenska. Štátu, ktorý bol štátom aj pre Slovákov. Po vyše 100 ročnej administratívnej a kultúrnej maďarizácii a 50 ročnej priamej maďarskej vlády bezohľadne nadradenej voči národnostiam sa vytvoril priestor pre slovenskú národnoštátnu emancipáciu. Ten vyvrcholil vznikom Slovenskej republiky v 1993.
Slováci boli spolu s Maďarmi jediné dva autochtónne etniká, národnosti, národy, ktorých spoločným štátom bolo Uhorsko. A keď Maďari presadzovali a presadili od čias Jozefa II. na území Uhorska myšlienku vzniku maďarského národného štátu (vojensky – povstaním 1848/49) a politicky (vytvorením dualizmu – 1867) zostali Slováci jediný uhorský národ či národnosť, ktorý nemal za sebou nijakú štátnosť. Chorváti mali do určitej miery národnú samosprávu v rámci Uhorska. Srbi, Rumuni za hranicami svoje národné štáty a Nemci vládli v polovičke monarchie.
Pre Slovákov bolo Československo záchrana v poslednej chvíli. Konečne vznikol štátny útvar, ktorému mohli hovoriť svoj. Vlasť, Domovina. Maďarská argumentácia neprípustnosti rozpadu Uhorska je extrémne šovinistická. Slováci mali a majú práve na svoje sebaurčenie a kde si ho mohli uplatňovať ak nie na územiach, ktoré vyše tisíc rokov obývali? Nečudo, že po roku 1918 nastalo aj poslovenčovanie (niekedy poslovančovanie) vlastného priestoru. Avšak dovtedajšia maďarizácia bola vulgárne šovinistická, presadzovaná neľudskosťou.
Maďari sa s rozpadom Uhorska nezmierili. Považujú to za skrivodlivosť. Vraj máme pochopiť trianonskú traumu Maďarov? Čo máme pochopiť? Že nám upierajú právo na svoj národný štát, na svoj domov, slovenskú vlasť? Od 30. októbra 1918 maďarskí predstavitelia neustále spochybňujú (Česko)-Slovenskú republiku. Všetkými prostriedkami!
Na jeseň 1938 sa spriahli s fašistami (Mussolini) a nacistami (Hitler) a spôsobili Slovákom Viedenskú traumu – okupovali južné Slovensko, ktoré v marci 1939 rozšírili o okupáciu východného Slovenska – bez byľky Maďarov. To sprevádzalo násilie, vyháňanie Nemaďarov a smrť tisícov ľudí – koľkí len padli v Donskom ohybe v druhej maďarskej divízii… O pokračujúcej maďarizácii nehovoriac.
Prišiel rok 1945. Skončila sa druhá svetová vojna. Začala náprava krívd. Jej koniec vyvolal veľkú migráciu obyvateľstva. Násilnú i dobrovoľnú. Víťazi vojny (aj ČSR) rozhodli o premiestnení nemeckých diaspór v Sovietskom zväze, Poľsku, Československu ale aj v Maďarsku (nezabúdajme, že Maďari vysídlili (vyhnali?) okolo 400 Nemcov, podobne ako my na Slovensku).
Československo po trpkých skúsenostiach s menšinami, ktoré neprijali štát Čechov a Slovákov za svoj a razantne napomohli k Mníchovu a Viedni v roku 1938 k jeho rozbitiu, sa rozhodlo národne homogenizovať (chceli sme slovanský štát). V prípade Nemcov dostalo k tomu požehnanie víťazov, v prípade Maďarov nie. Nechali to na dvojstranné rokovania. Tie boli úporné. Napokon sa podarilo vo februári 1946 uzavrieť dvojstrannú dohodu o recipročnej výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom. Maďari kalkulovali s tým, že Slovákov v Maďarsku už v tom čase niet a nebude koho vymeniť. Prerátali sa! Do republiky (nielen na Slovensko) sa vrátilo viac ako 70 tisíc Slovákov z Maďarska. Dobrovoľne!
Urobme si jasno v otázke povojnového tzv. „vyháňania“ Maďarov. Častá fáma je, že Maďari boli zbavení občianstva. Neboli! Maďari neprišli o československé občianstvo zásluhou československého štátu. „Zmenili“ im ho v januári 1939, vtedy obdržali maďarské a to mali aj v roku 1945. Maďarsko nebolo ochotné toto rozhodnutie zrušiť a tak neboli „naši“. Zákony však umožňovali každému, kto nekolaboroval, nedopustil sa zločinov, bol antifašistom a prihlásil sa k Slovákom získať čs. občianstvo. Teda žiadna kolektívna vina, len kolektívna zodpovednosť! Nekompromisne museli odísť tzv. aňáši, to boli tí Maďari, ktorí sa prisťahovali na okupované Slovensko po novembri 1938. Ďalej Československo požadovalo (na príklade Nemcov) vysťahovať 200 tisíc Maďarov od nás ako sa vraví jednosmerne. Spojenci nám to nedovolili (maďarská loby bola vynikajúca). Parížska mierová zmluva potvrdila, že vysídlenie Maďarov je možné len na základe dohody o výmene obyvateľstva. To znamenalo: koľko Slovákov sa bude chcieť vrátiť do republiky, toľko Maďarov pôjde do Maďarska. Slováci sa presídľovali dobrovoľne, Maďari boli určení. Ale každý jeden z nich s plným hnuteľným majetkom. Preto považujem za neprijateľné dnešné pamätníky na južnom Slovensku, ktoré považujú odchod asi 70 tisíc Maďarov za porovnateľný s holokaustom. Je to nehoráznosť! Maďari z Československa na rozdiel od Nemcov neboli vysídlení!
Výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom (mimochodom podpísaná už vo februári 1946 – ešte pred Parížskou mierovou dohodou, avšak vinou maďarských obštrukcií sa začala realizovať až v apríli 1947) bola súčasť vyvodenia záverov Spojencov v rámci napravenia krívd spôsobených fašistickým Nemeckom a jeho verným satelitom horthyovským Maďarskom. A tieto závery potvrdila mierová konferencia v Paríži, ktorá tiež konštatovala trvalú platnosť Trianonu a zákaz maďarskej iredenty. Len tak na okraj – tie stovky azda až tisíce pamätných „trianonských“ tabúľ (NEM! NEM! SOHA!) s mapkami, ktoré ignorujú a nepripúšťajú existenciu Slovenskej republiky rozosiatych po celom Maďarsku sú jednoznačným porušením a porušovaním mierovej dohody z Paríža. A je to veľká neúcta k Slovenskej republike! Dohoda o výmene obyvateľstva mala tiež zamedziť a predchádzať krivdám novým. Nedovoliť zneužívanie maďarských menšín na rozklad štátov vrátane československého štátu. Maďarská vláda si pri podpise dohody bola veľmi istá neexistenciou slovenskej menšiny, preto súhlasila s výmenou. Výsledky práce československej presídľovacej komisie, ktorá zmapovala pretrvávajúcu prítomnosť Slovákov aj po takmer tridsaťročnej intenzívnej protislovenskej práci maďarského štátu pozitívne prekvapili na čs. strane a negatívne na maďarskej. Aj preto obštrukcie dohody, ktoré trvali viac ako 400 dní od podpisu!
Slováci v Maďarsku sa prihlásili na výmenu predovšetkým pre nevýhodné až neznesiteľné podmienky pre národný život. Istotne nebolo jednoduché zanechať v tom čase už takmer 250 ročnú rodnú zem, ktorú statočne obrábalo viacero generácií a na ktorú sa prisťahovali v rámci jednej krajiny. V čase ich príchodu na Dolnú zem to bola aj ich vlasť, vtedajšie Uhorsko aj oni rozvíjali. Nie vlastnou vinou sa zo dňa na deň ocitli v národne cudzom štáte. A keď ich domov prestal byť vlasťou, tak mnohí sa rozhodli pre nový domov vo vlasti. Z ich hľadiska bol vlasťou československý štát, ktorý im prisľúbil a umožnil národný život: vzdelávanie v materinskom jazyku, napĺňanie kultúrnych, spoločenských a iných potrieb v slovenčine. Štát, ktorý ich za slovenskosť nesankcionoval. Rozhodnutie presídlencov nebolo ľahké, mnohí mali prosperujúce statky, dobré postavenie a zabehaný život. Ale niečoho sa im nedostávalo. Slovenčiny a slovenskosti. Preto hodnotiť rozhodnutie slovenských presídlencov ako nesprávne, či zľahčovať ho, nie je namieste. Duchovný život je rovnako dôležitý ako život materiálny. Podobne neúctivé sú reflexie tej doby v literatúre a komplexne v médiách. Mnohé mediálne dokumenty porovnávajú neporovnateľné. Väčšina analýz tej doby a ich umeleckých stvárnení je interpretovaná úzko národnými, maďarskými očami. Slovenský pohľad nie je o nič horší a nepravdivejší.
Vzhľadom na to, že návrat Slovákov bol podmienený vysťahovaním primeraného počtu Maďarov zo Slovenska, z ktorých máloktorý sa sťahoval dobrovoľne, vytvorili sa určité myšlienkové predsudky znevažujúce celý proces. Nielen na maďarskej strane. Aj na našej „vlastnej“ sa udomácnil názor, že to nebolo so svetovým kostolným poriadkom. Slováci z Maďarska prichádzali často do takmer národne (ale aj len tak ľudsky susedského) nepriateľského prostredia a v našej pamäti sa fixovali skôr negatíva výmeny z jednej i druhej strany. Niekedy sú zdrojom určitej nevraživosti dodnes. Napríklad snaha uctiť si jedného z organizátorov výmeny Michala Francisciho pamätnou tabuľou v Horných Salibách narazila na zásadný odpor miestnych cirkevných predstaviteľov. Dodnes neuzrela svetlo sveta. Pritom evanjelický farár Michal Francisci, významný bojovník za národné práva Slovákov v medzivojnovom Maďarsku, bol vo februári 1945 zvolený za prvého predsedu Antifašistického frontu Slovanov v Maďarsku. O nedostatočnom porozumení svedčí aj pamätná tabuľa návratu Slovákov z Maďarska v obci Matúškovo pri Galante. Nikto ju nezakázal. Avšak dovolili ju umiestniť na novom (slovenskom) cintoríne na konci obce. Aj to na budove márnice, pardon, na Dome smútku.
Matúškovo: Dom smútku na cintoríne s pamätnou tabuľou…
Foto: Autor
Snahy niektorých aktivistov z radov časti maďarskej menšiny, ktorá sa doteraz nezmierila s existenciou Slovenska a najmä s existenciou slovenského národa pretrvávajú aj dnes.
Vráťme sa do Matuškova. Pokračuje sústredený útok na jednoznačne zákonné rozhodnutia štátnych orgánov o používaní úradných názvov miest a obcí. Najmä vyhláška povereníctva vnútra SNR č. A-311/16-II/3-1948. Nebola proti maďarská. Bola proslovenská. Etymologicky, gramaticky a určite aj politicky zjednotila používanie úradných názvov miest a obcí v súlade so zakladajúcou myšlienkou obnovenej Československej republiky. Maďari už zabudli na obdobnú úradnú vyhlášku z čias milénia, ktorá pomaďarčila všetko čo sa dalo aj nedalo? Popravde treba povedať, že niektorým našim maďarským šovinistickým aktivistom najviac prekáža predovšetkým tých pár pomenovaní obcí a miest po významných slovenských osobnostiach. V poprevratovom chaose (1990) sa im podarilo zlikvidovať Šafárikovo, Palkovičovo, Hroboňovo, ale zákonné opatrenie im už nedovolilo pokračovať. Ich priam protislovenská nenávisť skĺzla do hlbín neľudskosti. V roku 2013 sa na jednej novozámockej stránke objavil aj takýto text: „11. júna 1948 vyšla vyhláška povereníka vnútra č. A-311/16-II/3-1948, ktorá „zrušila“ viac ako 700 historických názvov obcí prevažne na južnom Slovensku. Vyhláška bola prijatá na poslednú chvíľu v čase, keď sa čsl. politika pod sovietskym tlakom už preorientovávala z konfrontácie s Maďarmi na spoluprácu s nimi. Pán na obrázku je Dr. Daniel Okáli, povereník vnútra, predtým predseda československej presídľovacej komisie v Budapešti, ľavicový intelektuál, ktorý pred vojnou istý čas pôsobil ako advokátsky koncipient aj v Nových Zámkoch. Mnohé opatrenia tých čias nesú pečať jeho patologickej osobnosti – siroty a citového mrzáka...“ Tieto výroky nehodno komentovať. Uvedenú vyhlášku často nazývajú Okáliho vyhláška. Preto aj útoky na Okáliho. Pritom vyhláška nesie len jeho podpis, pripravovala sa takmer tri roky predtým, a najmä keď povereníkom vnútra bol Mikuláš Ferjenčík – nekomunista. A po odbornej stránke vyhlášku koncipovala Stála komisia pre určovanie úradných názvov miest a obcí… s odborníkmi ako J. Stanislav, B. Varsík, E. Jóna.
Opakujem, vyhláška sa dotýkala miest a obcí po celom Slovensku aj v čisto slovenských krajoch. Prikladám ju, nech si čitateľ urobí vlastný obrázok o „slovenskom nacionalizme“. Nezabúdajme, že slovenčina je úradný jazyk. Malá poznámka: Zabehnite do Pilíšskych vrchov v Maďarsku. Na vlastné oči zistíte, že ani tam nie sú úradné názvy vždy kalkom národnostných pomenovaní: Pilisszentkereszt – Mlynky, Pilisszentlászló – Senváclav, Pilisszentlélek – Huť. Preto by som odporúčal v prípade mestečka Veľký Meďer (na Slovensku) dať do zátvorky aj slovenské pomenovanie Čalovo.
Dnešní Slováci v Maďarsku ani ich predkovia, ktorí presídlili po druhej svetovej vojne do Československa sa nemajú za čo hanbiť, tobôž kajať. Jedni i druhí sa rozhodli zodpovedne, uvážlivo a správne. Nie oni boli zodpovední za to, že sa ocitli pred osudovou a priam existenčnou voľbou. Svedomie nech si spytujú tí, ktorí ich doviedli nesprávnou národnostnou politikou, ktorá nepriala slovenskosti na toto rázcestie. Poučili sme sa?